Keď časopis .týždeň písal o festivale Nu Jazz Days, za nadpis článku si vybral názov skladby jedného z vystupujúcich. Nie však Dana Bártu, DJ Fooda, či Niny Hynes, ale relatívne novej kapely z Banskej Bystrice, ktorá nu jazz vlastne ani nehrá. A to celé bol vlastne len jeden z mnohých nadšených ohlasov, ktoré o kapele 100 MÚCH kolujú. Dobrou správou je minimálne to, že už aj v našich končinách funguje tento typ mytológie, ktorý z kapely prakticky bez albumu dokáže vytvoriť fenomén ešte predtým, než jej debutový album vyjde, alebo sa aspoň dostane do širšieho povedomia. U Banskobystričanov to funguje dokonca tak, že naživo sú vraj oveľa lepší, než v štúdiu. Nuž isté je, že až ich jedného dňa naživo konečne zhliadnem, budú potrebovať všetok talent na to, aby prevýšili rozpačitý dojem z ich „nehybnej“ vizuálnej prezentácie. Isté je však aj, že album „Z hrušky dole“ sa jednoznačne zaradí medzi prelomové slovenské debuty.

To všetko napriek tomu, že popri nešťastnom vizuáli je toho viac, čo 100 MÚCH nezdravo preháňajú. Razia jednu z pohodlnejších ciest úspechu na alternatívnej scéne: zdanlivé „nebraniesavážne“, dadaisticko srandovné texty a témy, celkový postoj... Paradoxne sú však najsilnejší vtedy, kedy zostúpia na zem a v podmanivej pocte Jarovi Filipovi vystrúhajú masterpiece „Kúpil som si Rhodes“, ktorý je u mňa jeden z horúcich kandidátov na slovenskú skladbu roka 2007. Všetko ostatné, bláznivý vizuál a dadaistické teátro, absurdné slovnohračkárske texty, tu už bolo. A pokiaľ ten vizuál pôsobí rozpačito aj u jeho najslávnejších nositeľov z Vrbového či CHIKI LIKI TU-A, po textárskej stránke BEZ LADU A SKLADU len tak ľahko konkurenciu mať nebudú. Ak majú 100 MÚCH dve tváre, tú srandovnú sa im podarilo dotiahnuť k dokonalosti jedine vo fantastickej „Oblečme sa“, všetky ostatné pokusy o vtip narážajú na bariéru príliš krátkej dočasnosti.

Akonáhle muchy zvážnejú, začína byť ich album o ursínyovskom a filipovskom odkaze toho najpodstatnejšieho, čo slovenská hudba kedy vyprodukovala. Okrem „Kúpil som si Rhodes“ to platí aj o „Milencoch v masle“, „Obraze na piesku“ a „Balade o využití byliniek v intímnej sfére“ ktorá však textovo patrí skôr do predošlej kategórie, najmä ak si feelingovo pýta porovnávanie s nedostižnými textami Milana Lasicu.

Robiť zábavu a nepôsobiť trápne je oveľa ťažšie, než skladať typicky slovenské sentimentálne šansóny. Niežeby 100 MÚCH nemali na výraznejšie budúce highlighty vo svojej zabávačskej kariére. V skutočnosti sú na tom lepšie, než ktokoľvek z ich predchodcov v čase začiatkov. Čo sa však ich nádejnej budúcnosti týka, osobne budem najradšej, pokiaľ svoj humor dosiahnu obkľukou, nie karpinovsky a horkýžeslížovsky prvoplánovým triafaním. Keď sa smeje duša, je to oveľa viac, než keď sa len ohnú ústa. Muchám rozhodne neberiem ich hudobnú pubertu a napriek všetkým výčitkám si ma v skutočnosti do veľkej miery získali už teraz. Za riadkami, ktoré píšem o očakávaniach do budúcnosti treba najmä čítať nadšenie z toho, že na slovenskej scéne pôsobí kapela, ktorú sa naozaj oplatí sledovať.